Živočíchy v oceáne

Obývajú južnú pologuľu od Antarktídy až po južnú Afriku, Južnú Ameriku a Galapágy. Spôsob ich života i vybavenia pre život vo vode je naozaj podivuhodný. Tučniaky sú zo všetkých vtákov najlepšie prispôsobené vodnému prostrediu. Ich predkovia stratili schopnosť lietať už asi pred 100 miliónmi rokov. Ich kostra nie je pneumatizovaná. Majú husté šupinové perie, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou. Na tele majú silnú vrstvu tuku, perie majú dobre premastené olejom a dokážu tak vydržať aj 60 stupňové mrazy. Zakrpatené krídla sa im premenili na plutvy a používajú ich na akési lietanie vo vode. Na súši chodia tučniaky vzpriamene a nemotorne, lebo nohy majú posunuté pod telom, ktoré slúžia vo vode ako kormidlo. Z vody dokážu vyskočiť na rovné nohy. Aj keď vo vode sa pohybujú veľmi obratne, na súši sa tackajú z nohy na nohu, alebo kĺžu po bruchu.

Aj napriek nemotornej chôdzi však vydržia veľmi dlho putovať mnoho kilometrov na svoje hniezdiská. Tučniaky pri love rýb plávajú rýchlosťou až 40 km za hodinu. Ich nepriateľmi sú tulene a kosatky dravé. Tučniaky žijú vo veľkých skupinách – kolóniách.

Najmenším tučniakom je asi 40 centimetrový tučniak modrý. Nájdeme ho na pobreží Nového Zélandu, Tasmánie a južnej Austrálie.

Najväčší druh je tučniak obrovský (Aptenodytes forsteri), ktorý je vysoký asi 1,5 metra a váži okolo 35 kg. Hniezdi na pevnine Antarktídy v čase, keď panuje polárna noc a teplota klesá až pod - 50 stupňov Celzia. Je jediný z tučniakov, kde sa o vyliahnutie mláďat stará samec. Ostáva až dva mesiace bez jedla, lebo stojí po celý čas a drží jediné vajce na nohách, aby neležalo na ľade. Keď sa mláďa vyliahne, vráti sa samica z mora, aby ho nakŕmila a konečne sa ide najesť aj samec.